Blog Štefana Harabina

Kľúčové slová Paktu – podpora masového presídľovania utečencov
OSN v týchto dňoch oficiálne schvaľuje text Globálneho paktu o utečencoch. Tento dokument vychádza rovnako ako predchádzajúci Globálny pakt o riadenej a legálnej migrácii z newyorskej deklarácie o migrácii, ktorá bola prijatá na pôde OSN v roku 2016.
Po veľmi negatívnych skúsenostiach, ktoré Slovensko má z pokusov Bruselu nanútiť nám povinné kvóty migrantov, po pokuse ministra Lajčáka tajiť pred verejnosťou podpis Marakéšskej deklarácie so záväzkom podporovať migráciu z Afriky do Európy a neskôr po verejnom vydieraní zo strany toho istého ministra v snahe o podvod v otázke prijatia, či odmietnutia Globálneho paktu o riadenej migrácii, sa vytvorila situácia, v ktorej rozhodne nie je možné takýto dokument dôverčivo, len tak prijať.
Terminológia medzinárodných zmlúv je veľmi dôležitá. Nie je jedno, aké výrazy text obsahuje. Pre správnu interpretáciu sa preto používa aj uvedenie jazyka, v ktorom sa text považuje za originálny. Preto sa napríklad výraz „compact“ z anglického jazyka prekladá ako dohoda, pakt a nie „rámec“ ako to tvrdí minister zahraničných vecí. Podľa toho ako je text formulovaný, vznikajú záväzky. Čítať treba vždy všetky ustanovenia zmluvy, nie len jeden článok alebo iba jeden bod. Preto je nevyhnutné dôsledne posudzovať aj text odkazujúci na iné predpisy a dokumenty. Podrobný právny rozbor nového Globálneho paktu pre utečencov si urobí určite mnoho politikov a odborníkov. Dovolím si preto ponúknuť verejnosti môj stručnejší, ale zásadný právny pohľad.
Obsahový text Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2016 – 2020 schválený Národnou radou Slovenskej republiky, ktorý je záväzný pre vládu, ani obsahový text Vyhodnotenia zahraničnej politiky a Slovenskej republiky jej zameranie na rok 2018 neobsahuje ani zmienku o podpore migrácie ako prospešného javu a o podpore masového prijímania migrantov a utečencov.
Tvorcovia Paktu (vrátane úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov v stanovisku z roku 1977) tvrdia, že ústredným princípom ochrany utečencov je princíp tzv. „nevrátenia“ (bod č. 5 Paktu), teda nevrátenia migranta alebo utečenca do štátu, kde by mu hrozilo prenasledovanie. Pravdepodobne vzhľadom na to, že uvedené inštitúcie sú prevažne politického charakteru, toto stanovisko nie je dostatočne právne vyargumentované. Ľudovo a zrozumiteľne povedané, nie je to pravda. A tento výklad sa ďalej účelovo zneužíva. Ústredným princípom ochrany utečencov podľa medzinárodného práva je vždy na prvom mieste rovnosť všetkých ľudí a rovnaké práva každého človeka. Možnosť vyhostiť utečenca, resp. zákaz jeho vyhostenia alebo vrátenia (po anglicky „non refoulement“) nie je preto iba náhodou podrobne a s podmienkami upravená až v piatej kapitole Dohovoru o utečencoch z roku 1951. Čiže nie kdesi na začiatku ako základná a ústredná myšlienka. Okrem toho platí Deklarácia OSN o Územnom azyle z roku 1967, ktorá v článku 3 jasne uvádza výnimky z pravidla „nevrátenia“. Ide o prípady, kedy je “ohrozená bezpečnosť štátu alebo bezpečnosť vlastných občanov štátu, ako je to v prípade masového prílevu osôb“. Vtedy majú štáty zvážiť za určitých podmienok umožniť osobám ísť do iných štátov. Už prijatého utečenca možno rovnako vrátiť alebo vyhostiť aj v prípade, že sa situácia v krajine jeho pôvodu zmenila alebo utečenec predstavuje nebezpečenstvo pre štát alebo občanov. Postavenie a práva každého utečenca vyplývajú len z právnych predpisov štátu, ktorý ich zákonným spôsobom na svoje územie ako utečencov prijal. Rovnosť práv všetkých ľudí s výnimkou tých práv, ktoré prináležia výlučne občanom, môžu zabezpečiť iba suverénne štáty na svojom území. Princíp „nevrátenia“ sa tvorcovia umelo snažia umiestniť v tomto Pakte ako in medias res (do stredu podstaty) ochrany utečencov.
Chcú presvedčiť členské štáty, že utečencov jednoducho treba predovšetkým prijať, aj vo veľkých vlnách, za žiadnych okolností ich nevrátiť späť a následne ich trvalo presídliť na svoje územie. Nič také z platných medzinárodných a vnútroštátnych predpisov však nevyplýva.
V súlade s ustanovením článku 13, ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 má každý právo opustiť akúkoľvek krajinu, vrátane vlastnej a do svojej krajiny sa aj vrátiť. Štáty Afriky a Ázie, odkiaľ väčšinou migranti alebo utečenci pochádzajú, preto nemôžu povedať, že ich už naspäť z Európy nechcú a neprijmú. Asi nemusím pripomínať, že vstup na územie cudzieho štátu musí mať každá osoba vopred od štátu povolený.
Autori Paktu sa pokúšajú už v úvode utvrdzovať štáty, že ochrana utečencov vyplýva aj z ich práva požiadať o azyl. Opäť takáto formulácia nie je správna, pretože je umelo zúžená. Azyl sa udeľuje vždy iba jednotlivcovi, nie hromadne skupinám ľudí (v bode č. 61 tohto Paktu sa navrhuje utečencom poskytovať napríklad hromadný štatút utečenca). Pri udelení azylu osobe (Ústava SR, článok 53), ktorá bola doma prenasledovaná za politické názory preto vzniká aj medzinárodný záväzok štátov navzájom nepovažovať udelenie azylu za nepriateľský akt. Súčasne má štát povinnosť nedovoliť azylantovi aktivity v rozpore s princípmi OSN. Ide o akúsi garanciu voči iným štátom. Udeľovanie azylu je iba jednou z foriem medzinárodnej ochrany. Iba vo výlučnej kompetencii štátov je rozhodovať či niekomu azyl alebo inú doplnkovú dočasnú ochranu poskytnú alebo nie. V bode č. 62 Paktu sa navrhuje urýchlenie procesu posudzovania a udeľovania azylu najmä v prípadoch, kde je veľmi pravdepodobné, že azyl môže štát nakoniec udeliť alebo neudeliť. Pre zaujímavosť uvádzam, že nedávno Slovenská republika prijala novelu zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle o prebratí Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/32/EÚ, kde sa základná lehota na posúdenie žiadosti o azyl predlžuje z doterajších troch mesiacov až na šesť a viac mesiacov podľa povahy veci. Nie som proti poskytnutiu azylu alebo ochrany tým osobám, ktoré to naozaj potrebujú. Ale iba jednostranné účelové vysvetľovanie ustanovení medzinárodného práva v tak závažných otázkach ako je ochrana utečencov a bezpečnosť vlastných občanov a štátu je neodborné a neprijateľné.
Tvorcovia Paktu v odkazoch na iné predpisy tvrdia, že štáty nemajú trestať utečencov a migrantov za  to, že sa ocitli na ich území ilegálne. Ale to je tiež prekrúcanie medzinárodného práva. Podľa článku 31 Dohody o postavení utečencov z roku 1951 je štát takto povinný voči utečencom postupovať iba pri splnení dvoch podmienok. Po prvé, že takíto utečenci prichádzajú na územie štátu rovno z územia, kde im priamo hrozilo prenasledovanie a pod druhé, len vtedy, ak okamžite po ilegálnom prekročení hranice sa sami prihlásia na polícii a dostatočne vysvetlia a odôvodnia prečo ich je možné považovať za utečencov podľa medzinárodného práva. A samozrejme štát musí takéto dôvody najprv utečencovi uznať. Opäť sa preukazuje nesporná snaha o skrývanie hlavného úmyslu tvorcov Paktu, že ak sa raz na našom území migranti a utečenci, hoci aj ilegálne zjavia, tak my ich nesmieme pozatvárať a ani vrátiť spať odkiaľ prišli. To by popieralo ústavnú povinnosť štátu chrániť vlastné hranice a vykonávať moc nad svojim územím. Ak by to malo platiť, nemohli by sa ani uzatvárať readmisné dohody, teda dohody medzi štátmi o vrátení osôb, ktoré ilegálne prekročili hranice štátu späť na územie štátu, z ktorého prišli.
Autori tvrdia (bod č. 1 Paktu), že na podpore utečencov sa majú podieľať všetky štáty sveta a niesť svoj diel spoluzodpovednosti za bremeno pomoci utečencom a prijímajúcim krajinám. Konštatovanie, že počty situácií produkujúcich utečencov narastajú má byť akoby ospravedlnením záväzkov, že všetci sa preto musia solidárne zapojiť do ich trvalého prijímania a plánovania tohto procesu. Pred 10-15 rokmi bolo vo svete asi 60 konfliktov, dnes je ich vyše 200. Akoby sme sa mali pripraviť na trvalú, nikdy nekončiacu vojnu vo svete. To je alarmujúce. Myslím si, že práve na zamedzenie násilných ozbrojených konfliktov vo svete treba sústrediť pozornosť OSN. Nestačí iba výzva štátom, aby dodržiavali princípy medzinárodného práva len v jednej vete (bod č. 9 Paktu). Pakt sa však snaží riešiť iba následky. Situáciu zneužíva na snahu o plánovité masové presídľovanie utečencov do tretích krajín (napríklad body č. 44, 64, 65, bod č. 91- trojročný program rozšírenia počtu miest na presídľovanie na roky 2019 – 2021 a mnohé ďalšie). Pritom tvrdí, že trvalé presídľovanie je prospešné aj pre utečencov aj pre krajiny, ktoré ich prijímajú. Ako som už uviedol, táto filozofia je v príkrom rozpore s politikou Slovenska v oblasti migrácie a azylu a najmä s našimi zákonmi, medzinárodným právom a so zdravým rozumom.
V bode č. 4 Paktu sa hovorí, že Pakt opäť nie je právne záväzný, ale súčasne reprezentuje politickú vôľu (čiže dobrovoľný záväzok) ho plniť a ambíciu celého sveta posilniť spoluprácu a solidaritu. Tvorcovia sa rovnako snažia umelo rozšíriť medzinárodne zakotvenú definíciu utečenca (bod č. 8 Paktu). Len pre úplnosť uvádzam, že podľa medzinárodného práva (čl. 1 A, ods.2,  Dohovoru u o právnom postavení utečencov z roku 1951) je utečenec osoba, ktorá má “oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu.” Za utečenca sa teda nepovažuje nikto iný, ani obete obchodu s ľuďmi, ani ilegálni migranti, ani záujemcovia o prácu v zahraničí, ani ľudia, ktorí museli opustiť svoje domovy v dôsledku prírodnej katastrofy, chudoby, sexuálneho násilia, či zmene klimatických podmienok a pod.
Pri kontrole plnenia úloh a záväzkov štátov z tohto Paktu (bod č. 19 Paktu ) bude OSN nielen hodnotiť, ale, ako uvádzajú, bude očakávať, že štáty sa zaviažu vždy k ďalším a ďalším úlohám. Takto sa snaží zviazať ruky štátom a prinútiť ich krok za krokom k trvalému presídľovaniu migrantov a utečencov do tretích krajín, čiže aj na Slovensko. Pakt obsahuje aj mnoho ďalších ustanovení, ktoré nie sú v súlade s politikou alebo zákonmi Slovenskej republiky. Znova je tu napríklad ustanovený boj proti xenofóbii, teda strachu z utečencov, čo je v rozpore s našimi zákonmi. Strach ľudí a jeho prejavy nemožno trestať. Tvorcovia sa pokúšajú  presvedčiť štáty, že utečencov je potrebné prijímať a najmä trvalo presídľovať do nových štátov vo veľkých počtoch, lebo len to je tá skutočná pomoc utečencom, ktorá je potrebná. Potrebné je zdôrazniť, že takýto prístup odporuje aj princípu individuálneho charakteru ľudských práv. Autori sa nemohli príliš vzdialiť doterajšiemu právnemu postaveniu utečenca. Medzinárodný dohovor o postavení utečencov z roku 1951, vrátane dodatkového Protokolu z roku 1967 už totiž v plnom rozsahu upravuje všetky práva utečencov. Bez najmenších pochybnosti jednoznačne neprijateľným je však do detailov prepracovaný cieľ podporovať trvalé presídľovanie masových utečeneckých vĺn v tretích krajinách.
Argumentovať tým, že ak to nepodpíšeme, tak ostatné štáty to aj tak prijmú bez nás je infantilné. Ak to neprijmeme, pre nás to platiť nebude. Slovensko vždy pomáhalo a pomáha druhým v núdzi, na to nemusí a ani nesmie prijímať na seba záväzky v rozpore so svojimi záujmami a zákonmi.
Tento Pakt preto Slovenská republika nesmie prijať.
Štefan Harabin