Blog Štefana Harabina

Prakticky celý môj život som sa venoval právu. To je to, podľa čoho sa riadia naše životy od narodenia až po odchod z tohto sveta. Mám preto jednoznačný postoj k dianiu a rôznym javom, ktoré sa nás priamo v živote dotýkajú. Plány niektorých politikov Európskej únie a úradníkov v Bruseli na zavedenie trvalého osídľovania štátov EÚ národmi z Afriky, Blízkeho východu a Ázie a odstránenie suverénnych štátov ako ich poznáme dnes považujem za priamu cestu k zničeniu pôvodných európskych národov, vrátane nás Slovákov.

Francúzsky prezident Emanuel Macron nedávno vo svojom vystúpení v Európskom parlamente hovoril o svojej predstave budúcnosti Európskej únie. Podstatou jeho vystúpenia je odstránenie suverénnych štátov v Európe a zaplavenie Európy stovkami miliónov ľudí z Afriky, ktorú on pravdepodobne aj vzhľadom na koloniálnu minulosť Francúzska považuje za najbližšiu časť sveta, s ktorou sa má Európa doslova spájať. Politik, ktorý len pred niekoľkými dňami v spoločnosti s ďalšími dvoma štátmi, bezdôvodne a bez mihnutia oka agresívne opätovne zaútočil na suverénny štát Sýriu a hrubo porušil normy medzinárodného práva a ešte je na to hrdý, stratil podľa môjho názoru morálne právo predkladať Európskej únii svoje predstavy o jej budúcnosti a stavať sa do pozície akéhosi vodcu. Dôvera, uznanie a úcta sa takto získať nedá.

Závery stretnutia predstaviteľov OSN, EÚ a Africkej únie z minulého roku o vzájomnej spolupráci aj v otázkach migrácie nehovoria nič o plánovaných nových 200 miliónoch osídlencov z Afriky. Takéto krátkozraké a občanmi Európy neodsúhlasené hazardérske sociálne pokusy už dnes dosiahli gigantické rozmery. Vôbec tu nejde o plnenie záverov vyššie uvedeného stretnutia z roku 2017. Vôbec tu nejde o dohodnutú ochranu vonkajších hraníc EÚ, o zamedzovanie nelegálnej migrácie, o boj s pašerákmi ľudí, o zastavenie migračných vĺn vyvolaných vojnovými konfliktami, nejde o zastavenie týchto vojenských konfliktov, nejde ani o pomoc africkým krajinám a už vôbec nejde o pomoc utečencom, ktorí potrebujú medzinárodnú ochranu. Osídlenci nie sú dovážaní do Európy za účelom ich ochrany alebo na prácu v prospech spoločnosti alebo na štúdium, na to, aby sa vzdelávali a vrátili sa do svojich krajín a pomáhali ich rozvoju. Nič také nie je v pláne. Z právneho hľadiska považujem za zvrátené návrhy na vytváranie akéhosi moslimského, islamského štátu v Európe, alebo vytváranie ozbrojených zložiek z mladých mužov z radov migrantov, alebo tolerovanie práva šaria popri pôvodnom domácom právnom systéme. Vo Francúzskej kuchyni je známe okrem iného aj varenie žiab. Pán Macron a stále menej príťažlivý Brusel sa podobne pokúša nenápadne nabaľovať svoje plány tak, aby sa členské štáty už nemohli brániť bezuzdnému osídľovaniu, presne ako povestné pomalé varenie žaby. Tu už nemožno hovoriť ani o strate dôvery v politikov Bruselu, ale o hrubej a násilnej panovačnosti, ktorá nemá nič spoločné s dodržiavaním medzinárodného práva, existujúcich právnych záväzkov v Európskej únii alebo s rozvíjaním partnerskej spolupráce členských štátov v prospech rozvoja nášho spoločného domova.

Veľký rozdiel je medzi dočasnou právnou ochranou utečencov pred vojnou, medzi plánovanou suverénnou štátnou migračnou politikou výberom vhodných alebo potrebných vysoko vzdelaných záujemcov o prácu a medzi šialeným rozdúchavaním migrácie stoviek miliónov ľudí v rozvojových krajinách sveta, kvôli ziskom a nejasnej, pokrivenej predstave politikov o skutočných záujmoch národov Európy. Výsledkom nemôže byť nič iné iba násilie, hlboké ľudské sklamanie, utrpenie, porušovanie všetkých základných ľudských práv a slobôd a vytváranie izolovanej masy nezamestnaných ľudí v nových podmienkach, odkázaných na trvalú sociálnu podporu štátu. Organizátori a podporovatelia týchto zvrátených sociálnych experimentov dobre vedia, že ekonomika členských štátov nebude schopná živiť navyše 200-300 miliónov nezamestnaných ľudí, dobre vedia, že následne vznikajú kriminálne bandy, teror, separované skupiny dovážaných národov, dokonca aj medzi sebou nábožensky a etnicky netolerantných, navzájom nenávistných a vraždiacich sa ľudí, dobre vedia, že zanikne európska civilizácia, pôvodné národy, ich história a kultúra.

A čo návrhy pána Macrona? Ľudovo a pejoratívne povedané, proste mimo mysu. Ako občan si ctím našu ústavu a som rozhodne proti snahám o odstránenie suverenity, teda nezávislej existencii štátov. Svet dnes ešte nedospel prirodzeným spôsobom rozvojom vzájomných vzťahov k takýmto myšlienkam. Možno za ďalších tisíc rokov štáty nebudú existovať a svet bude inak spoločensky organizovaný, ale dnes sú takéto snahy presadzované hrubým násilím a to nie je v poriadku. Som proti núteniu vzdať sa vlastného štátu s použitím politického a ekonomického vydierania zo strany "múdrych" politikov Európskej únie. To sa v medzinárodnom práve dá označiť termínom "anexia". Nie Rusko, ale ústami svojho prezidenta Francúzsko a ďalšie dominantné štáty sa snažia anektovať územia a obyvateľov suverénnych štátov v Európe a podriadiť ich svojmu politickému a právnemu diktátu. Pre tých politikov, ktorí tomu nerozumejú alebo si to nevšímajú chcem poukázať na to, že ide o priame porušenie platného systému medzinárodného práva, porušenie ústavných princípov štátnej suverenity členských štátov EÚ a aj celého systému vnútroštátnych právnych noriem.

Politici Bruselu argumentujú, že tie štáty, ktoré odmietajú masovú migráciu ešte ani migranta nezažili. Alebo, že však aj vy ste boli migranti. Po prvé, títo organizovane dovážaní migranti neprinášajú žiadne kultúrne pozitíva, neprispievajú k obohacovaniu tradičnej kresťanskej spoločnosti, sú cudzorodým elementom, ktorý je neprirodzene presídľovaný do Európy. Brusel však týmto migrantom nedáva podmienku, že sa musia prispôsobiť, práve naopak, tvrdo žiada, aby sa migrantom prispôsobila Európa. Po druhé, ľudia, ktorí odchádzali zo strednej Európy na západ boli a sú Európanmi. Riadne boli registrovaní, majú povolenie na prácu a pracujú. Nemuseli sa ani prispôsobovať neznámym podmienkam.

Nedávno europoslanci schválili nový mandát pre Európsky parlament na rokovanie o zmene tzv. dublinského systému (troch dohôd uzavretých v Írskom Dubline, tzv. Dublin III.) o príslušnosti štátov pri vybavovaní žiadostí o azyl. Brusel chce takto donútiť členské štáty prijať nový systém na prideľovanie žiadateľov o azyl v Európe bez ohľadu na všetky doterajšie pravidlá, pod hrozbou odňatia nároku na prideľovanie eurofondov, tzv. Dublin IV. Podstatou ich plánu je, aby sa vytvoril stály systém prijímania ďalších stoviek tisícov migrantov do Európy. Návrh dohody Dublin IV. zavádza trvalý tok migrantov a rozhodovanie o azyle z centra v Bruseli a zavádza tresty pre štáty, ktoré by stanovené počty migrantov neprijali. Dublin IV. navrhuje pretvoriť pojem "azyl" na ľahšie dostupný pre žiadateľov. Čo to je za cieľ? Azyl je právny inštitút, ktorý je výlučným nástrojom suverénneho štátu, nie nejakej medzinárodnej organizácie. Tak by sa dalo pokračovať vo všetkom.

Brusel tvrdí, že otázky azylovej politiky sú spoločnou kompetenciou EÚ a členských štátov a preto musia členské štáty akceptovať zmenu dohôd Dublin III. na Dublin IV. Skutočnosť je taká, že spoločná azylová politika môže riešiť iba otázky rovnakých štandardov v poskytovaní azylu alebo inej doplnkovej ochrany. Nemôže vybočiť z podstaty azylovej politiky a to z cieľa, ktorý má poskytnutie azylu dosiahnuť. V Ústave SR je to jasne definované. Azyl Slovenská republika podľa článku 53 poskytuje cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Čokoľvek iné ako cieľ poskytnutia azylu je v rozpore s našou Ústavou. Brusel sa pritom netají, že azyl nepovažuje za formu ochrany, ale za prostriedok osídľovania Európy. Z toho vyplývajú aj formulácie tohto návrhu. V súlade s Ústavou Slovenskej republiky boli dohodnuté a prijaté Zmluvy o EÚ (Zmluva o EÚ a Zmluva o fungovaní EÚ). Ak centrála EÚ žiada od členských štátov podriadiť sa jej rozhodnutiu a prijímať migrantov tak a v takých množstvách, ako sa Brusel rozhodne, EÚ tým hrubo porušuje dohodnuté zmluvy o zriadení tejto medzinárodnej organizácie. Ak čokoľvek čo Brusel príjme porušuje dohodnutý rozsah kompetencií a zasahuje do výlučnej kompetencie členských štátov, potom žiaden členský štát nemá nijakú povinnosť takéto rozhodnutia plniť. Čo nebolo dohodnuté v zmluvách nemožno od zmluvných strán vyžadovať.

V Európe dnes nejde o nárast pravice a extrémizmu, to nie je to, čo treba posudzovať. Je to jeden z následkov násilného plánovitého osídľovania Európy. Ide tu o úplné zlyhanie vedenia Európskej únie, rešpektu voči členským štátom, zlyhanie tzv. demokracie, ktorá je už len na papieri. Ide o zlyhanie politických elít, ktoré nikdy nenesú za svoje činy žiadnu zodpovednosť. Už sa nedá hovoriť o vízii únie, únia nie je konsolidovaná. Treba sa pozrieť na rozdiely medzi Maastrichtskou zmluvou z roku 1992 a súčasnosťou, čo sme videli ako dobré a čo nám nanucujú dnes. Lisabonská zmluva sa neosvedčila, je bezohľadne zneužívaná v mnohých smeroch proti členským štátom. V Európe je viac ako 20 miliónov nezamestnaných, nepotrebuje preto nových migrantov, údajne ako pracovnú silu. EÚ sa zmenila z projektu spájania sa s cieľom vytvorenia spoločného priestoru obchodu, pohybu a ochrany práv a slobôd na niečo úplne iné. Na niečo, čo možno nazvať centralizmom, sústreďovaním všetkej moci v nevolenom centre. Pritom je neuveriteľné, že takto vzniknutá medzinárodná organizácia sa stavia nad členské štáty, nad ich suverenitu a chová sa k nim ako k žiačikom, ktorých vraj treba tvrdo vychovávať. Únia sa musí snažiť zmeniť. Vrátiť sa späť k svojim pôvodným cieľom a to rýchlo, pretože stráca dôveru ľudí, stráca dôveru suverénnych členských štátov. Zmeny musia byť radikálne, nie len kozmetické. Zmeniť treba celý systém orgánov, zjednodušiť a sprehľadniť spoločné postupy. Netreba sa báť otvoriť existujúce zmluvy a vytvoriť nové, úplne nové.

Naše ministerstvo zahraničných vecí rado hovorí, že je dôležité, že sedíme za stolom, kde sa o všetkom rozhoduje. Sedíme. sedíme a píšeme, čo nám diktujú. Uvedomme si, že dnes, pokiaľ ide o naše národné a štátne záujmy, Slovensko nerozhoduje v únii o zásadných otázkach. Neočakávajme od únie rovnaké platy ako majú v Nemecku, ale požadujme rovnaké postavenie a rešpekt k našim oprávnených životným záujmom. Dva projekty, EURO a Schengen bola príprava na vytvorenie jedného veľkého štátu. Teraz chcú vyhadzovať ako "pieskovú záťaž" neposlušné štáty ako Poľsko a Maďarsko? V EÚ bola výrazne a rýchlo obmedzená a je prenasledovaná sloboda prejavu. Nemožno povedať, že Európa speje k jednote. Už dnes je rozdelená na prevažnú väčšinu ľudí a na politikov Bruselu a politikov podriadených Bruselu. Ideálny by mohol byť návrat do čias Maastrichtskej zmluvy, ktorá môže poslúžiť ako základ novej zmluvy o omnoho voľnejšej spolupráci suverénnych štátov.