Blog Štefana Harabina

Obranná vojenská zmluva s USA bez jasného súhlasu našich občanov v referende, by nebola v súlade s Ústavou SR.

Dôvody prečo je obranná vojenská zmluva s USA pre nás neprijateľná.

Po skončení Druhej svetovej vojny zostali americké okupačné vojská usadené na Filipínach, v Japonsku a v Nemecku. Sú tam dodnes. Podobne boli ich vojská umiestnené aj v iných štátoch, napríklad na Islande, ktorý nemá vlastnú armádu, alebo vo Francúzsku, odkiaľ museli na základe rozhodnutia prezidenta Charlesa de Gaullea nakoniec odísť do Nemecka. Vzhľadom na novo prijatú Chartu OSN ihneď po vojne v roku 1945, ktorá výrazne obmedzovala prípady prítomnosti cudzích vojsk na území suverénnych štátov, bolo z pohľadu USA a zakladajúcich členov NATO (vznik 1949) ako „prijímajúcich“ štátov potrebné zmluvne upraviť takéto vzťahy. Preto v roku 1951 vznikla vzorová zmluva o štatúte vojenských síl prítomných na území iného štátu (NATO Status of Forces Agreement, skratka NATO SOFA).

V tom období, po následnom vzniku Varšavskej zmluvy v roku 1955 ako reakcie na založenie NATO začali výrazne rásť počty vojenských základní USA a v podstatne nižších číslach aj Ruska, resp. Sovietskeho zväzu vo svete (približný pomer počtu vojenských základní vtedy bol 56:12 v prospech USA).

Dlhodobé vojenské základne na území cudzích štátov bez existencie reálnej potreby takéhoto postupu, napríklad kvôli absencii vojenského konfliktu, zahraniční odborníci nazývajú „mierová vojenská okupácia“.

Od počiatku sa sprítomňujú problémy s interpretáciou často vágnych formulácií tejto zmluvy. USA požadujú, aby sme voči nim uplatňovali u nás iba ich zákony (čl. 12). Chcú oslobodenie od všetkých daní a poplatkov (čl.11, 16, 17), žiadnu kontrolu zo strany štátu, rozhodovať o rozmiestnení a nasadení vojenských síl na našom území (čl. 3, bod 1). V zmluve nie sú stanovené žiadne počty vojsk, žiadajú nielen voľný pohyb, ale ak budú chcieť, tak aj vstup do súkromných objektov a na súkromné pozemky ľudí (čl.3, bod 3). Chcú vlastnú vojenskú políciu s voľným pohybom (čl. 14) a pod. Významný je aj článok 29 návrhu zmluvy, ktorý stanovuje, že vzájomné spory sa nesmú riešiť na medzinárodnej úrovni, ale nesmú o nich rozhodovať ani žiadne domáce alebo medzinárodné súdy, ani žiadne tretie strany. To znamená, že spory v takom vzťahu budú riešiť  iba ministerstvá obrany USA a SR. Je jasné, že ten silnejší vždy vyhrá, lebo ten druhý sa nemá kam odvolať. Toľko iba na ilustráciu.

Ale vôbec nie je rozhodujúce čo obsahuje návrh zmluvy. Podstatné je, že zmluva je koncipovaná od začiatku historicky ako okupačná.

V podstate ten istý text z roku 1951 a tie isté princípy používajú všade rovnako a ešte to aj považujú za akýsi svetový štandard.

Veľmi významným faktom je, že Slovensko sa takto dostáva pod priamy politický vplyv USA a ignoruje obrovské riziko, ktoré so sebou nesie agresívna politika USA namierená proti Rusku. Významnou preto zostáva otázka vhodnosti a nejakých racionálnych dôvodov uzatvárať medzinárodnú vojenskú zmluvu so štátom, ktorý notoricky porušuje medzinárodné právo a vojensky ničí jeden suverénny štát za druhým bez súhlasu BR OSN.

Je dôležité vedieť kam chceme patriť my. Ani nie tak svojim členstvom, ale svojimi postojmi, aktivitami a medzinárodnými právnymi záväzkami v rámci OSN. Takéto zmluvy sú podmienené súhlasom prijímacieho štátu, teda v žiadnom prípade tu nejde ani o nejaký záväzok Slovenska zmluvu prijať.

Možno konštatovať, že uvedený návrh zmluvy hrubo porušuje viacero článkov našej ústavy.

Dovolím si ako právnik pripomenúť, že suverenita štátu je charakterizovaná svojou vonkajšou a vnútornou výlučnosťou. Teda výlučnou tvorbou zákonov a výkonom moci suverénneho štátu nad svojim územím a obyvateľstvom žijúcim na tomto území, bez akýchkoľvek zásahov zvonka. Obyvateľmi totiž nie sú len naši občania, ale aj cudzinci, ktorí sa u nás zdržiavajú. Na žiadneho cudzinca na našom území sa nemôžu vzťahovať zákony jeho domovského štátu. Platia na nich rovnaké zákony ako na našich občanov, s výnimkou osobitných občianskych práv. To automaticky vylučuje uplatňovanie zákonov iného štátu na našom území. Ak by sa Slovensko dobrovoľne zbavilo jednotného uplatňovania vlastných zákonov na svojom území voči všetkým, zbavilo by sa tak výkonu svojej výlučnej suverénnej moci. Preto v takomto prípade ide bez najmenších pochybnosti o stratu našej štátnej suverenity.

Ústava SR v článku 2 ods. 1 hovorí, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Článok 7 ods. 1 uvádza, že Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom. Je to tak preto, lebo vstupom do štátneho zväzku by sa Slovensko zbavilo veľkej časti svojej suverenity. Preto o tom musia rozhodovať občania priamo formou referenda.

Obdobne, ak má Slovenská republika uzavrieť s USA vojenskú zmluvu, na základe ktorej sa tiež jasne zbavuje výkonu svojej suverénnej moci nad vlastným územím a jeho obyvateľstvom, potom musí aj k tejto zmluve byť vyhlásené referendum. Ide o mimoriadne vážnu okolnosť viažucu sa k otázke existencii nášho štátu. O prijatí zmluvy vojenskej povahy musí pred jej ratifikáciou vysloviť súhlas Národná rada SR. Aj napriek nepravdepodobnému súhlasu parlamentu by však prijatie takejto zmluvy bez jasného súhlasu našich občanov v referende, nebolo v súlade s Ústavou SR.