Blog Štefana Harabina

USA, Veľká Británia a Francúzsko uskutočnili 13.4.2018 vojenský útok na suverénny štát Sýriu bez predchádzajúceho súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, pričom ani jeden z účastníkov útoku nebol zo strany Sýrie napadnutý a teda nešlo o akt sebaobrany. To sú totiž jediné dva prípady, kedy je v medzinárodných vzťahoch možné použiť silu alebo hrozbu silou. Sú naši politici negramotní? Ministerstvo zahraničných vecí SR k tomuto flagrantnému porušeniu medzinárodného práva zaujalo preň už “klasický“ neutrálny postoj, pričom si vôbec nevšimlo, že došlo k hrubému porušeniu medzinárodného práva. Náš minister zahraničných vecí nevie, čo je to medzinárodné právo? A to v súčasnosti predsedá Valnému zhromaždeniu OSN, ktorá takéto útoky vo svojej Charte imperatívne zakazuje? Predseda vlády sa dokonca súhlasne vyjadril, že útok na Sýriu bol varovaním Sýrie, aby sa neopovážila v budúcnosti použiť chemické zbrane. Dôkazy ho nezaujímajú, veríme, solidarita. Nemôžem sa ticho prizerať tomu, ako vazalsky a submisívne sa vláda Slovenskej republiky bojí povedať pravdu. Išlo o hrubé porušenie medzinárodného práva, ktoré bolo nielen bezdôvodným napadnutím suverénneho štátu, ktorý bojuje zo všetkých síl proti teroristom islamského štátu, ale bolo a je úplne na hrane rozpútania celosvetovej jadrovej vojny, ktorá by znamenala definitívny zánik ľudstva na našej planéte. Tu nemožno nikoho ospravedlňovať, tu ide o najvyššie riziko pre ľudstvo a ja som zhrozený, že nám v našom štáte vládnu sily a ľudia, ktorí sa buď vo svojej naivite alebo vo svojom postavení sluhu neštítia glorifikovať takúto darebácku nebezpečnú agresiu. Takto sa k situácii postavil svojho času aj bývalý predseda vlády Mikuláš Dzurinda, keď bez súhlasu parlamentu dal osobne povolenie na použitie nášho vzdušného priestoru na bombardovanie civilistov v Juhoslávii armádami NATO, samozrejme bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Každému normálne mysliacemu človeku je jasné, že USA a jeho západným spojencom tu vôbec nejde o žiadne chemické zbrane, že všetky útoky smerujú nie proti teroristom a v záujme mieru, ale, že ide o besnú dlhodobú útočnú politiku proti Ruskej federácii. Nikoho nezaujímajú fakty v prípade údajnej otravy britského špióna Skripaľa a jeho dcéry, nikoho nezaujímajú fakty o Kryme, Ukrajinskom prevrate, falšovaní údajného štátom riadeného dopingu športovcov, chemických útokoch v Sýrii, amerických bombardovaniach civilistov v Iraku a Sýrii. USA a ich ďalší známi dobrodruhovia vedome provokujú jednu z najsilnejších jadrových veľmocí, ktorá jasne dáva najavo, že chce a bude realizovať nezávislú svoju vlastnú zahraničnú politiku, že sa nebude podriaďovať predstavám a želaniam západu, ktorý ich dosiaľ vždy oklamal a snažil sa ich po stáročia ničiť. Rusko dalo jasne najavo, že sa takýmto útokom bude brániť rokovaniami, diplomaciou, ale v prípade napadnutia svojich občanov so všetkou rozhodnosťou a s použitím všetkých zbraní, vrátane jadrových. Prezident Donald Trump sa vo svojich príspevkoch na internete vyhrážal priamo Rusku, nech sa pripraví, že priletia pekné a inteligentné nové rakety. Západ neustále uvaľuje nové a nové sankcie proti Rusku a dôvody nie sú vôbec dôležité, oni nie sú ochotní akceptovať fakty, pravdu. Ako môže ktorýkoľvek slovenský politik pokojne zaspať s tým, že sa aktívne zúčastňuje na takomto vražednom dobrodružstve. USA svojou agresivitou rapídne stráca postavenie jedinej veľmoci vo svete, keď si so svojimi prisluhovačmi mohli a zjavne ešte stále chcú robiť na svete čo sa im zachce a nemusia pritom rešpektovať žiadne normy medzinárodného práva. To, čo sa deje v posledných rokoch, keď Rusko začalo realizovať vo svete svoju, pre stále viac a viac štátov príťažlivú novú medzinárodnú politiku založenú na rovnosti všetkých štátov, mierových vzájomných vzťahoch, rešpektovaní medzinárodného práva a vzájomnej úcte, je dekadencia nezávislosti medzinárodných organizácií. Mnohé z nich kedysi, keď bol svet na hrane jadrovej vojny v dôsledku tzv.

Tu sa opäť vo mne ozýva sudca, keď musím pripomenúť, že vedomá, úmyselná a násilná likvidácia akéhokoľvek národa sa nazýva “genocídium“ a je uvedená v § 259 Trestného zákona SR. Kto v úmysle úplne alebo čiastočne zničiť niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu uvedie príslušníkov takej skupiny do takých životných podmienok, ktoré majú privodiť ich úplné alebo čiastočné fyzické zničenie, vykoná opatrenie smerujúce k tomu, aby sa v takej skupine bránilo rodeniu detí, atď., potresce sa odňatím slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočným trestom. Rovnako sa potresce, kto sa na uvedenom čine zúčastní. Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy schválený Valným zhromaždením OSN 9. 12. 1948 v článku č.1 hovorí: “zmluvné strany potvrdzujú, že genocída, či už spáchaná v mieri alebo za vojny, je zločinom podľa medzinárodného práva a zaväzujú sa preto zabraňovať a trestať ju”. Trestné je podobne ako v našom zákone aj spolčenie na spáchanie genocídy, či priame a verejné podnecovanie na spáchanie genocídy v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú. Vyššie uvedení čelní politickí predstavitelia EÚ sa tak svojimi výrokmi vystavujú možnosti trestného stíhania podľa medzinárodného práva. Nerozumiem tomu, ako sa môžu naši politici tak nejasne stavať k otázkam osídľovania Európy. Je čas otvoriť oči a plniť si svoje povinnosti v súlade s našou ústavou. Európske národy sa začali brániť, chcú zostať také, aké sú, a to Brusel nazýva nacionalizmom a extrémizmom.

Neexistuje také ľudské právo, ako migrovať a usadiť sa kde kto chce. Ale Brusel sa snaží v každom svojom materiály, napríklad v návrhu na prijatie Istanbulského dohovoru, v návrhu dohody Dublin IV. alebo v Marakéšskej deklarácii, či na každej schôdzi k migrácii zaviazať štáty, aby prijímali čím viac migrantov. Všetky tieto a podobné aktivity Bruselu pritom spolu veľmi úzko súvisia. Agenda LGBTI sa snaží presadiť aj aby sa azyl stal ľudským právom. Istanbulský dohovor zas k svojej zvrátenej ideológii, údajne iba na ochranu žien, pridáva požiadavky na práva migrantov. Brusel má plné ústa potreby chrániť ženy a deti a na druhej strane ignoruje, zatajuje znásilnenia, vraždy a vandalizmus zo strany migrantov.

Ministerstvo zahraničných vecí nie je vyňaté z vlády a politiky štátu. Aj jeho úradníci sa musia v tomto smere vzdelávať. Moje právne vysvetlenia k týmto otázkam nie sú silou mocou o slovíčkach, alebo o nepochopení, čo chcel pán Korčok v médiách povedať, ako to naozaj myslel. V intenciách napísaného mu želám mnoho úspechov. Podobné prejavy však považujem za žalostný obraz prílišného sebavedomia niektorých kariérnych diplomatov, ktorí sa asi necítia ničím povinní voči vlastnému štátu, ale vžívajú sa vo svojich predstavách do pozícií akoby od politiky štátu nezávislých „internacionálnych“ odborníkov alebo dokonca predstaviteľov iných štátov a organizácií a nie výlučne reprezentantov Slovenskej republiky. To je len jeden z mnohých očividných problémov, ktoré bude potrebné v našej zahraničnej politike naprávať.

“Karibskej“ krízy v roku 1962, keď nikto tomu druhému nedôveroval, boli vytvorené ako nezávislé, nestranné, ako garant objektívnosti a pravdy. Dnes, keď je ovplyvňovaný Medzinárodný olympijský výbor, Medzinárodná organizácia pre zákaz chemických zbraní, OSN, OBSE, Rada Európy a ďalšie medzinárodné organizácie, všetko len a len proti Rusku, možno len smutne konštatovať, že následkom donucovania a posluhovania Spojeným štátom Americkým tieto organizácie strácajú alebo už stratili dôveru a v ich dnešnej podobe aj svoje pôvodné opodstatnenie. Z môjho pohľadu právnika ide o vrcholný hazard nezodpovedných politikov schvaľujúcich porušovanie medzinárodného práva. Dovoľujem si vyjadriť svoj zásadný nesúhlas s otvorene vazalskou politikou a verejnými postojmi vrcholných predstaviteľov Slovenska voči bezuzdnej a nezodpovednej agresivite západu, ženúcej ľudstvo na pokraj sebazničenia. V mene čoho, v mene akých hodnôt? Máme považovať lož, podvod, vraždenie, ničenie národov, štátov a civilizácií pod akýmikoľvek nezmyselnými a nepravdivými zámienkami, ale s jediným cieľom dominovať svetu za to, čo chceme ako civilizovaní ľudia podporovať? Rozhodne nie.