Núka sa otázka, či Kotleba neplní kohosi úlohy na rozkladanie nástupu vlasteneckých síl na Slovensku.
Pred voľbami vrcholili snahy o vytvorenie nejakej spoločnej kandidátky národných síl, ktorá mala zabezpečiť ich posilnenie a hladký prechod do parlamentu. Ako sa ukázalo nefungovalo to ani pri koalícii liberálov z PS/Spolu, ktorí mali na rozdiel od pronárodných síl, naklonené všetky médiá a prieskumné agentúry, ktoré z nich od začiatku vyrábali istých víťazov volieb.
Na národnej scéne som často stretával ľudí, ktorí sa domnievali, že spájaním Vlasti s ďalšími pronárodne orientovanými ľuďmi ako Ruhig, Švec, či Zelenayová dôjde k akémusi kumulatívnemu efektu, ktorý sa prejaví vo volebnom zisku. Keď som argumentoval, že to nefunguje, dostaval som nálepku rozbíjača národných síl, špeciálne od ich „zjednocovateľa“ z ĽSNS.
Ten spojením sa so 4 stranami nakoniec získal menej percent, ako keď kandidoval pred štyrmi rokmi sám. A rovnako by to dopadlo aj po spojení sa s Vlasťou. Tie 3% ktoré nás volili, by nám na kandidátke ĽSNS zrejme hlas nedali. Pritom treba pripomenúť rozdielny prístup médií a agentúr, ktoré nám v prieskumoch od začiatku do konca dávali 1,5%, zatiaľ čo pri ĽSNS strašili víťazstvom „fašistov“ a vzbudzovali očakávania, že Kotleba bude zostavovať vládu. Napríklad tak, že riešili imaginárne problémy, či mu Čaputová dá poverenie na zostavenie vlády, alebo nedá. To navodzovalo dojem, že tam sa pronárodné hlasy nestratia, zatiaľ čo nám dávali raz tak nižšie preferencie, aké boli vo výsledku, čo voličov odplašilo, pretože sa báli, že im prepadne hlas.
Teatrálne a ultimatívne výzvy zo strany ĽSNS na zjednotenie, boli len vlastné PR, ktoré ich malo vykresliť ako konštruktívnu silu a ostatných ako rozbíjačov. Neostávalo nám iné, len tu ich trápnu hru s nimi hrať a ísť akože rokovať o nie čom, o čom od začiatku bolo každému jasné, že z toho nič nebude, aby sme im nedali zámienku označovať nás za rozbíjačov národných síl. Zámienku si však našli hneď na začiatku potom, čo tlačová správa odišla ešte pred koncom rokovania, predstieraného z obidvoch strán.
Ak Kotleba mal naozaj záujem na úspechu pronárodného kandidáta, bol doslova povinný tak učiniť v prezidentských voľbách. Vtedy napriek tomu, že mu negatívne dôsledky jeho kandidatúry otvorene vysvetlili aj dvaja jeho krajskí predsedovia, sa rozhodol potopiť pronárodne hlasy a poslať do druhého kola amerických žolíkov Čaputovú so Šefčovičom. Nebol to náhodou zámer?
V tejto spojitosti sa preto núka otázka, či Kotleba neplní niekoho úlohy, na rozkladanie nástupu akože provlasteneckých síl v Európe, s ktorým Američania začali pracovať už pred 20 rokmi? Podobné projekty totiž úspešne už aj realizovali v Grécku cez Tsiprasa, alebo napr. Pomedos v Španielsku.
Druhým vážnym dôvodom, prečo Vlasť do takej koalície nemohla ísť bola i Kotlebova neprijateľnosť v Rusku, pre prítomnosť nacistov v jeho strane. Nedokáže ĽSNS preklenúť, že Tisov režim bol iba nástrojom Hitlera na budúce zlikvidovanie všetkých Slovanov. Tým by samozrejme stratila kredit aj strana Vlasť, ktorá bez najmenších pochybnosti uznáva víťazstvo Slovanov v druhej svetovej vojne a prikladá mimoriadnu dôležitosť štandardne dobrým vzťahom s Ruskom, pretože jednostranným prikláňaním sa k západu je ohrozená existencia Slovenska ako samostatného štátu. Budovanie nového bezpečnostného systému v Európe už bez Ruska totiž nebude možné a históriou sme dostatočne poučený, že len Rusi nám môžu reálne garantovať južnú hranicu, Anglosasi určite nie. Ak áno tak iba formálne do okamihu, keď im to vyhovuje.