Zákon o azyle rozširuje dôvody možnosti udeliť azyl nad rámec čl. 53 Ústavy.
Otázka azylu je v poslednej dobe mimoriadne vážna, najmä kvôli neustálemu organizovaniu masovej migrácie do Európy zo strany EÚ a Vysokého komisára OSN pre utečencov. Dovolím si zopakovať, že príčinou tejto snahy Bruselu a niektorých orgánov OSN je naplnenie už dávno pripravenej extrémnej teórie Nového svetového poriadku (NWO), ktorú verejnosti predstavil pred skoro tridsiatimi rokmi americký prezident George H.W. Bush.
Prostredníctvom zmiešania európskej populácie s africkými a ázijskými národmi majú byť odstránené doterajšie štáty, ich kultúra, tradície a vzniknúť majú nové štáty, nové národy a rasy. Pretože tento proces je dlhodobý, degenerovať chcú najmä mládež, aby sa už nevedela sama identifikovať s históriou svojho národa, ani s vlastnou prirodzenosťou. Vzdelanostná a životná úroveň Európy má radikálne klesnúť. Európa sa má stať ovládateľnou, má byť preformátovaná tak, aby silné národné štáty so svojou niekoľko tisícročnou históriou, kultúrou a morálkou nemohli byť konkurenciou a podriadili sa cieľom politickej elity. Tá tu pôsobí ešte z predchádzajúceho obdobia USA a má stále v Európe a vo svete veľkú silu. Preto aj riadi. Vzhľadom na to, že v Európe už nerastné bohatstvo skoro neexistuje, zásoby sa rýchlo míňajú a moderné Rusko sa efektívne bráni, usilujú sa ovládnuť nerastné bohatstvo Afriky a iných kontinentov. To by im umožnilo na dlhé roky pokračovať žiť v roli svetového policajta na úkor ostatných národov.
V rámci uvedených plánov úradníci EÚ a OSN už nechcú považovať azyl za výnimočné opatrenie, ktoré môže vykonať iba suverénny štát voči jednotlivcom. Azyl nelegálnym migrantom chcú udeľovať priamo z Bruselu ako prostriedok na urýchlené osídlenie Európy. Právo na azyl však neexistuje. Existuje len právo požiadať o udelenie azylu, nie ho aj dostať. Usilujú sa preto zbaviť členské štáty EÚ práva veta, teda práva nesúhlasiť. Aj vystúpenia prezidentských kandidátov v nedávnej kampani ukázali, že niektorí z nich by radi videli Slovensko otvorené príchodu afrických migrantov. Je im jedno, že tieto plány sú pre Slovensko doslova smrteľné.
Naša ústava v čl. 53 uvádza, že Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Podrobnosti má ustanoviť zákon. Uvedené formulácie sú jasné. Azyl Slovenská republika „poskytuje“, teda nie „poskytne“, čo znamená, že štát sa môže rozhodnúť, či azyl udelí alebo neudelí. Rozhodne sa podľa toho, či bolo hodnoverne preukázané, že žiadateľ bol vo svojom štáte „prenasledovaný“, a to iba za uplatňovanie svojich „politických práv a slobôd“ a či boli splnené ďalšie podmienky ustanovené zákonom. Nehovorí sa tu o žiadnom inom dôvode na udelenie azylu, teda ani napríklad o prenasledovaní z dôvodu rasy, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine, alebo o poskytovaní azylu z humanitárnych dôvodov, či z dôvodov spájania rodín.
Ústava v Druhej hlave stanovuje základné práva a slobody občanov. Tie sú rozdelené do ôsmych oddielov, vrátane všeobecných a spoločných ustanovení. Ale iba Tretí oddiel predstavujú tzv. politické práva a slobody, teda tie, ktoré môžu byť dôvodom na udelenie azylu. Sem patria napríklad sloboda prejavu (čl. 26), petičné právo (čl. 27), právo pokojne sa zhromažďovať (čl. 28), právo zakladať politické strany (čl. 29), volebné právo a ďalšie. Treba si uvedomiť, že v žiadnom prípade tam nepatria základné ľudské práva a slobody, napríklad právo na život (čl. 15), slobodu myslenia, náboženského vyznania a viery (čl. 24), nejde ani o práva národnostných menšín (čl. 33 a 34), ani o žiadne iné práva uvedené v iných častiach ústavy. V takýchto prípadoch môže štát poskytnúť utečencovi doplnkovú ochranu ako formu medzinárodnej ochrany štátu podľa medzinárodného práva. Nie však azyl a nie ekonomickému migrantovi. Tí nemajú žiadne právo presťahovať sa do iných štátov bez uznaného dôvodu a súhlasu dotknutého štátu. Oni nežiadajú o vstupné víza alebo pracovné povolenia, či študijné pobyty. Za ilegálny odvoz do Európy platia kriminálnym gangom. A práve takýchto migrantov nám Brusel v celých vlnách tvrdohlavo núti.
Zákon o azyle (č. 480/2002 Z. z.) v § 2 písm. b), v prvej časti vety nesprávne rozširuje definíciu dôvodov na udelenie azylu o dôvody vychádzajúce z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, vrátane Protokolu z roku 1967. Tento dohovor však hovorí iba o udalostiach a skutkoch, pre ktoré je možné niektorú osobu považovať za utečenca a poskytnúť mu medzinárodnú ochranu. Nejde tu o vyčíslenie dôvodov na poskytnutie azylu už aj preto nie, že dohovor vôbec nehovorí o azyle.
V samotnom úvode (preambule dohovoru) tvorcovia uznávajú, že dohovor bol vytvorený preto, lebo udelenie azylu môže byť pre niektoré štáty problémom. Nič viac. Pojem „utečenec“ a pojem „azyl“ tak nie sú vzájomne podmienené.
Z toho potom vyplýva, že v našom zákone o azyle uvedené prenasledovanie z rasových, národnostných dôvodov, príslušnosti k sociálnej skupine a iné, nie sú dôvodmi na udelenie azylu podľa Ústavy SR. Uvedený zákon o azyle aj ďalej v texte (§ 8 písm. a), § 9, § 11) chybne uvádza a ešte viac rozširuje dôvody možnosti udeliť azyl o tzv. humanitárne dôvody, čo je veľmi voľná formulácia a tiež o udeľovanie azylu na účely spájania rodín.
Nič z toho však Ústava SR nedovoľuje.
Pripomínam, že Ústava SR je základný zákon nášho štátu s najvyššou právnou silou. Ani medzinárodné zmluvy nemajú prednosť pred ústavou, ale len pred zákonmi. A tie majú v hierarchii právnych predpisov nižšiu právnu silu ako ústava.
Zákony prijímané na vykonanie jednotlivých článkov Ústavy SR nesmú preto nijako rozširovať alebo zužovať rozsah práv v nej uvedených. Môžu len spresniť postup na ich uplatňovanie. Inak je takýto zákon v rozpore s Ústavou SR.
Pokiaľ ide o otázku spájania rodín, tú upravuje Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov možnosťou poskytnutia prechodného pobytu (§ 21, písm. f), § 27). Keď to naša ústava nestanovuje, je preto otázne, či sa má na účely spájania rodín duplicitne používať udelenie azylu rodinným príslušníkom azylanta, ktorí inak osobne nespĺňajú kritériá pre udelenie azylu uvedené v Ústave SR.
Verím, že príslušné orgány a inštitúcie s dispozíciou podania návrhu na Ústavný súd sa budú vážne zaoberať rozporom uvedených ustanovení zák. č. 480/2002 Z. z. o azyle s článkom 53 Ústavy SR. Túto mimoriadne dôležitú otázku je potrebné vyriešiť. Chybné ustanovenia zákona musia byť Ústavným súdom SR označené za rozporné s Ústavou SR čím skôr, aby sa nepoužívali a nenapáchali tak škody.
Ide o to, aby pri rešpektovaní jednej zo základných právnych zásad, že z protiprávneho konania nevzniká právo (ex iniuria ius non oritur), bude potrebné posúdiť, či niektorí utečenci nezískali azyl v SR z iných dôvodov, ako dovoľuje naša ústava.